Zodpovednosť zamestnanca za škodu prichádza do úvahy iba ak sú naplnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti vrátane zavinenia. V súvislosti s protiprávnym úkonom pôjde o porušenie povinnosti stanovených právnymi predpismi, pracovnou zmluvou a pod.. Za škodu však bude zodpovedať aj zamestnanec, ktorý ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Podľa § 179 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len ako „Zákonník práce“) „zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.“[1]
Podľa § 179 Zákonníka práce sa posudzujú také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vznikli zavineným porušením zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie sú upravené jeho iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady medzi ktoré patrí:
- protiprávny úkon,
- vznik škody,
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
- zavinenie zamestnanca,
- existencia pracovného pomeru,
- ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce.
Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. „Škoda je majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch, pričom skutočná škoda spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu.“[2] Dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zodpovednostným predpokladom. Medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom musí byť príčinná súvislosť. Zavinenie je subjektívnou právnou kategóriou, pretože vyjadruje vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho konania. Zavinenie môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V pracovnoprávnej zodpovednosti forma zavinenia podľa môjho názoru podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K založeniu zodpovednosti zamestnanca, pri ktorej nemusí byť daný protiprávny úkon, stačí len danosť rozporu s dobrými mravmi, musí existovať na strane zamestnanca zavinenie vo forme úmyslu.
Zodpovednosť zamestnávateľa je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. V prípade zamestnanca sa jedná o subjektívnu zodpovednosť, pretože na jej založenie je nevyhnutná danosť zavinenia ako subjektívneho zodpovednostného predpokladu. Všetky uvedené všeobecné zodpovednostné predpoklady a ich danosť nestačia na založenie pracovnoprávnej zodpovednosti. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť musia byť dané ešte dva osobitné zodpovednostné predpoklady, a to:
- existencia pracovného pomeru a
- ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.
„Obsah pojmu plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s plnením pracovných úloh najčastejšie v aplikačnej praxi rozhoduje o tom, či v konkrétnom prípade založiť pracovnoprávnu alebo občianskoprávnu zodpovednosť.“[3] Ak bola škoda spôsobená aj zamestnávateľom, je zamestnanec povinný uhradiť pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.
Pri dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s ním rovnako ako zamestnanci v pracovnom pomere. Podľa § 225 Zákonníka práce „zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi, s ktorým uzatvoril dohodu podľa § 223, za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo priamej súvislosti s ním rovnako ako zamestnanec v pracovnom pomere.“[4]
Zodpovednosť zamestnanca za škodu je subjektívnou zodpovednosťou, preto zamestnanec, ktorý je postihnutý duševnou chorobou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú len ak je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť následky svojho konania. Táto duševná porucha môže mať iba prechodný charakter, nemusí byť trvalá. „Nie je pritom rozhodujúce ani to, či je zamestnanec pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo či je jeho spôsobilosť na tie úkony súdom len obmedzená.“[5] Podstatné je vždy v danom konkrétnom prípade zistiť druh a mieru duševnej poruchy zamestnanca a jej vplyv na schopnosť ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Duševná nespôsobilosť zamestnanca môže vzniknúť napr. aj požitím alkoholu, liekov alebo omamných látok, resp. narkotík. Preto právna úprava rozlišuje, či sa tak stalo vlastnou vinou zamestnanca alebo bez jeho zavinenia. V prípade, ak sa zamestnanec uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť následky svojho konania, zodpovedá za škodu, ktorú v tomto stave spôsobil. Podľa § 180 Zákonníka práce „zamestnanec, ktorý je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, len ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť následky svojho konania. Zamestnanec, ktorý sa uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť následky svojho konania, zodpovedá za škodu v tomto stave spôsobenú.“[6]
Zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak tento stav sám úmyselne nevyvolal a ak si pri tom počínal spôsobom primeraným okolnostiam (§ 181 ods. 2 Zákonníka práce). Zamestnanec nemusí byť pri odvracaní škody úspešný, resp. svojím konaním nemusí škodu odvrátiť. Je však potrebné, aby jeho činnosť objektívne smerovala k zabráneniu vzniku škody, prípadne jej ďalšieho rozširovania – zväčšovania. Môže sa jednať o akúkoľvek škodu, ktorá hrozí zamestnávateľovi, teda nevyžaduje sa len bezprostredne, priamo hroziaca škoda, ktorú Zákonník práce predpokladá pri odvracaní nebezpečenstva, ktoré hrozí životu a zdraviu. Toto nebezpečenstvo môže pritom priamo ohrozovať život alebo zdravie ktorejkoľvek osoby – spoluzamestnanca, tretej osoby mimo zamestnávateľa.
Zamestnanec v oboch uvedených prípadoch nezodpovedá za škodu, ak sú súčasne splnené dve podmienky, a to:
- ohrozenie alebo nebezpečenstvo sám úmyselne nevyvolal,
- pri odvracaní škody si počínal spôsobom primeraným okolnostiam.
Primeranosť konania zamestnanca je potrebné posúdiť vždy len podľa konkrétnych okolností daného prípadu.
Ďalšou okolnosťou vylučujúcou zodpovednosť za škodu je podnikateľské riziko, pretože zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika. Podľa § 181 ods. 3 Zákonníka práce „zamestnanec nezodpovedá za škodu, ktorá vyplýva z podnikateľského rizika.“[7] Pojem podnikateľské riziko sa v pracovnoprávnych predpisoch bližšie nevymedzuje. Zákonník práce – zákon č. 65/1965 Zb. používal pojem hospodárske riziko, ani tento pojem však v pracovnoprávnych predpisoch nebol vymedzený. Čo je to hospodárske riziko, mal podľa dôvodovej správy k návrhu Zákonníka práce z roku 1965 rozhodnúť vedúci organizácie podľa zásad stanovených ústrednými orgánmi, Po celú dobu účinnosti Zákonníka práce z roku 1965 však tieto zásady ústredné orgány nevydali. Dôvodová správa chápala hospodárske riziko veľmi zúžene. „Podľa nej sa jednalo najmä o škody a straty, ktoré vzniknú nepatrným prehliadnutím alebo nepozornosťou a nepresahujú určené percento výrobkov a o škody spôsobené pri skúšobnej výrobe.“[8] Takéto chápanie rizika je podľa môjho názoru príliš zúžené a nevystihuje komplexnejšie problematiku rizika.
Všeobecne je však pod pojmom riziko možné rozumieť určité nebezpečenstvo, možnosť vzniku škody alebo straty. V pracovnoprávnych súvislostiach možno v zásade riziko rozdeliť na:
- riziko, ktoré súvisí s rozhodovaním a
- riziko, ktoré vyplýva zo samotného výkonu určitej práce.
V pracovnoprávnej literatúre a judikatúre bola doposiaľ pozornosť venovaná predovšetkým riziku pri výkone práce, resp. pri predaji v obchodných podnikoch. Obsah rizika tu vyjadrujú tzv. normy nezavinených strát, ktoré majú povahu prezumpcie v tom zmysle, že škoda neprevyšujúca maximálnu hranicu normy vznikla nezavinene, prirodzeným úbytkom tovaru alebo z iných objektívnych príčin. Tento predpoklad má však význam len dovtedy, pokiaľ nie je preukázaný opak (R 12/1976).
Z judikatúry - Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 12/1976
Schodok (manko) vyjadruje skutočnosť, že chýbajú hodnoty, ktoré je hmotne zodpovedný zamestnanec povinný vyúčtovať. Schodok je teda špecifickým druhom škody. Jedná sa o škodu na hodnotách prijatých po vykonaní inventarizácie na vyúčtovanie, ktorá spočíva v rozdiele medzi skutočným stavom zverených hodnôt a medzi správnymi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší, ako je skutočný stav. Podstatným znakom schodku je, že chýba tovar, o hodnotu ktorého je fyzický stav nižší. „Ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby, materiálové alebo iné hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. Schodok nie je škoda vzniknutá nesprávnym precenením zásob tovaru.“[9] Za takú škodu zodpovedá zamestnanec, a to vtedy, ak porušil povinnosti uložené mu v súvislosti s ocenením zásob. Schodkom nie je ani škoda, ktorá vznikla poškodením alebo úplným znehodnotením tovaru. Nie je totiž splnený podstatný znak schodku; tovar nechýba, ale nachádza sa u zamestnávateľa, aj keď poškodený alebo úplne znehodnotený. Ak sa jedná o poškodenie alebo úplné znehodnotenie tovaru, musí zamestnávateľ dokázať, že zamestnanec škodu zavinil.
Zamestnávateľ sa preto môže domáhať i náhrady schodku prípustného podľa normy, ak preukáže, že prípustný schodok bol zavinený zamestnancom. Norma nezavinených strát sa stanovuje v úhrnnej výške vyjadrenej určitým percentom z maloobchodného obratu a vyjadruje potencionálne možný rozsah strát, ktorých skutočná výška závisí vždy od konkrétnych okolností, predovšetkým od druhu a obratovosti tovaru, podielu baleného a nebaleného tovaru atď.
Osobitným problémom je posúdenie rizika vyplývajúceho z rozhodovania, rozhodovania o riziku a prípustnosti rizika. Pre tieto otázky neexistuje právna úprava. „Relevantným kritériom pri posudzovaní zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z podnikateľského rizika by mala byť predovšetkým skutočnosť, že nejde o zavinenú škodu.“[10] Z ustanovenia § 181 ods. 3 Zákonníka práce nevyplýva, že by vymedzenie pojmu podnikateľské riziko v konkrétnom prípade záviselo výhradne od samotného zamestnávateľa. V prípade sporu môže otázku, či v konkrétnom prípade sa jednalo o podnikateľské riziko, posúdiť príslušný súd.
V pracovnoprávnej teórii nie sú jednotné názory na členenie zodpovednosti zamestnanca za škodu najmä pre rozdielne klasifikačné kritéria. „Z hľadiska predpokladov zodpovednosti je vzhľadom na konštrukciu jednotlivých predpokladov zodpovednosti kľúčovým kritériom zavinenie.“[11] Preto, podľa môjho názoru, je vhodné členiť zodpovednosť zamestnanca za škodu s preukázaným zavinením, t.j. s prezumpciou neviny – označovaná aj ako všeobecná zodpovednosť v širšom zmysle a zodpovednosť s prezumpciou viny – označovaná aj ako osobitná zodpovednosť. Diferenciácia zodpovednosti za škodu je ďalej závislá od ďalších konkrétnych špecifických predpokladov ako je napr. dohoda o hmotnej zodpovednosti podľa ustanovenia § 182 Zákonníka práce.
...Úplné znenie článku nájdete v prílohe.
[1] § 179 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení
[2] Barancová H., Zákonník práce Komentár, 5. prepracované a doplnené vydanie, Sprint, 2007
[3] Barancová H., Zákonník práce Komentár, 5. prepracované a doplnené vydanie, Sprint, 2007
[4] § 225 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení
[5] Barancová H., Schronk R., Pracovné právo, Sprint, 2007
[6] § 180 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení
[7] § 181 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení
[8] Barancová H., Schronk R., Pracovné právo, Sprint, 2007
[9] Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 12/1976
[10] Barancová H., Schronk R., Pracovné právo, Sprint, 2007
[11] Jendrálová, A., Náhrada škody v pracovnom práve, Práca, 1999
