Rok 2022 priniesol legislatívne zmeny aj v mediálnom svete. Národná rada Slovenskej republiky prijala dva mediálne zákony kľúčové pre túto oblasť, ktorými sú zákon č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) a zákon č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách). Uvedené zákony nahradili dovtedy existujúcu legislatívu v tejto oblasti – zákon o vysielaní a retransmisií, zákon o digitálnom vysielaní a tlačový zákon.
V súvislosti s novou legislatívou sú spojené aj nové povinnosti. Môže sa jednať o oznamovaciu povinnosť, prípadne povinnosť požiadať o autorizáciu voči Rade pre mediálne služby, alebo môže ísť o povinnosť registrácie na Ministerstve kultúry, či zápisu do registra partnerov verejného sektora. Konkretizácia povinnosti závisí od toho, či sa bude jednať o audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie, alebo pôjde o periodickú publikáciu.
Zákon o mediálnych službách
Audiovizuálna mediálna služba na požiadanie je definovaná § 26 v zákone o mediálnych službách. Na splnenie definičných znakov je potrebné, aby táto služba spĺňala všetky nasledovné kritériá. Služba musí byť hospodárskej povahy, teda prevádzkovaná za účelom dosiahnutia zisku. To znamená, že občasné zverejňovanie videí na sociálne siete, prípadne na YouTube nespĺňa túto definíciu, keďže zisk nie je primárnym cieľom. Ďalej musí byť poskytovaná prostredníctvom siete, na základe katalógu programov zostaveného poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a cieľ poskytovania musí byť informovanie, zabávanie, či vzdelávanie širokej verejnosti. Služba musí byť poskytovaná na osobitnú žiadosť užívateľa a základný účel musí zahŕňať možnosť, aby užívateľ mohol sledovať program v akomkoľvek zvolenom momente (ako napríklad na Netflixe, kde si možno filmy či seriály pozrieť v podstate kedykoľvek). To znamená, že ak by ste robili live prenosy, ktoré by po skončení neboli prístupné v archíve, nespĺňali by ste túto podmienku a tým pádom by sa tieto povinnosti na vás nevzťahovali. Negatívnym vymedzením audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je, že sa nejedná o poskytovanie zvukových záznamov na požiadanie(napríklad podcasty), keďže na tieto situácie sa vzťahuje zákon o publikáciách. Vzhľadom k tomu, že predmetný zákon pomerne nový, nastávajú situácie, kedy tvorcovia audiovizuálneho obsahu nevedia s istotou povedať, či sa na nich niektorá z povinností vzťahuje alebo nie. Práve na otázky ohľadom výkladu týchto definícií odpovedá Rada pre mediálne služby na svojom webovom sídle www.rpms.sk, kde priamo zverejňuje svoje odpovede.
Povinnosti vzťahujúce sa na poskytovateľov audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie sú žiadosť o autorizáciu, alebo oznámenie Rade pre mediálne služby. Poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie má povinnosť žiadosť o autorizáciu, pokiaľ je fyzická alebo právnická osoba a poskytuje túto službu prostredníctvom vlastnej platformy (ako napríklad, Netflix, Voyo a obdobné streamingové služby, ktoré majú vlastné webové sídlo). Takúto žiadosť je potrebné podať ešte pred začatím poskytovaniaaudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, pričom regulátor o žiadosti rozhodne do 90 dní. Bližšie formálne a obsahové požiadavky na žiadosť nachádzame v § 176 zákona o mediálnych službách.
Druhou povinnosťou je oznamovacia povinnosť. Tá má obsahovo rovnaké náležitosti ako žiadosť o autorizáciu, avšak nie je potrebné čakať na schválenie žiadosti a udelenie autorizácie, keďže ide iba o oznámenie. Takéto oznámenie sa vzťahuje na poskytovateľov, ktorými sú fyzické osoby poskytujúce audiovizuálne mediálne služby na požiadanie prostredníctvom platformy na zdieľanie videí – sem spadá napríklad YouTube, Facebook Watch, TikTok, Instagram, Twitter, OnlyFans či Twitch. Kanál na týchto platformách však musí byť založený za účelom dosahovania zisku a spĺňať aj všetky ostatné definičné znaky audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Rada pre mediálne služby upresňuje, že hospodárska povaha nezahŕňa len dosahovanie zisku zo samotného kanálau, ale aj zverejňovanie videí s cieľom propagácie či už svojich platených aktivít, alebo umiestňovaním reklamy v rámci videa. Táto oznamovacia povinnosť vzniká poskytovateľovi audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie najneskôr dňom začatia jej poskytovania. Upozorňujeme však, že oznamovacia povinnosť v tomto prípade zahŕňa len fyzické osoby, teda ak by audiovizuálne mediálne služby na požiadanie chcela prostredníctvom platformy na zdieľanie videí poskytovať právnická osoba, musela by podať žiadosť o autorizáciu rovnako ako v prípade poskytovania audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie prostredníctvom vlastnej platformy.
Zákon o publikáciách
Druhým zákonom vzťahujúci sa na mediálnu oblasť je zákon o publikáciách. Ten síce definuje viacero pojmov, ale pre účely tohto článku sa budeme venovať výlučne elektronickým periodickým publikáciám. Publikáciou sa všeobecne podľa § 2 zákona o publikáciách rozumie slovom, písmom alebo obrazom vyjadrený obsah alebo súbor obsahov, verejne rozširovaný na území Slovenskej republiky alebo určený na sprístupňovanie verejnosti na území Slovenskej republiky s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť. Negatívne vymedzuje publikáciu tak, že sem nespadajú audiovizuálne ani zvukové záznamy umeleckého výkonu či programu. Pri šírení elektronickej periodickej publikácie je dôležité, aby k nej mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí. Za verejné rozširovanie (nielen) elektronickej publikácie sa považuje, ak je rozširovaná alebo sprístupňovaná verejnosti najmenej dvakrát ročne pod rovnakým názvom a označená ISSN (ak jej bolo pridelené). Pod vyššie uvedenú definíciu zaraďujeme aj podcasty, čo výslovne uvádza dôvodová správa k tomuto zákonu. Vydavatelia takýchto podcastov teda nemajú povinnosť podľa zákona o mediálnych službách, keďže sa nejedná o audiovizuálne mediálne služby na požiadanie, ale podľa zákona o publikáciách. Výnimku tvoria prípady, kedy by sa podcast zároveň uverejňoval aj ako video, napríklad na YouTube (samozrejme za podmienky splnenia definičných znakov audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie). Vydavateľom periodickej publikácie je fyzická alebo právnická osoba, ktorá redakčne zodpovedá za jej obsah. To znamená, že táto osoba dáva podnet alebo vedie vydávanie/sprístupňovanie periodickej publikácie verejnosti a zároveň toto verejné rozširovanie usmerňuje a zabezpečuje, na svoje náklady a zodpovednosť.
Čo sa týka povinností vydavateľov periodických publikácií, zákon tu stanovuje povinnosť evidencie v zozname periodických publikácií vedenom Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Tento zoznam je verejne prístupný na webovom sídle Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Podľa dôvodovej správy k predmetnému zákonu má verejná prístupnosť zabezpečiť jednoduchú a priamu dostupnosť informácií týkajúcich sa aktuálne vydávaných periodických publikácií a existujúcich webových portálov spĺňajúcich zákonné požiadavky. Informácie takéhoto charakteru majú byť transparentné, ako za účelom dohľadu nad dodržiavaním zákona ministerstvom kultúry, tak aj pre verejnosť pri využití práva na vyjadrenie alebo dodatočné oznámenie, ako aj vytvorenie si obrazu o tom, aké publikácie sa vydávajú. Obsahové a formálne náležitosti žiadosti o evidovanie periodickej publikácie do príslušného zoznamu bližšie špecifikuje ustanovenie § 3 zákona o periodických publikáciách. Povinnosť požiadať o zápis do zoznamu má osoba vydávajúca periodickú publikáciu najneskôr v deň začiatku vydávania alebo sprístupňovania periodickej publikácie verejnosti. Okrem toho majú vydavatelia elektronických periodických publikácií rovnako povinnosť zapísať sa do registra partnerov verejného sektora a to pred začatím jej vydávania či sprístupňovania. Takisto majú povinnosť byť v tomto registri zapísaní počas vydávania či sprístupňovania ich periodickej publikácie. Z tejto povinnosti je však zavedená výnimka, ktorá sa týka vedeckých periodických publikácií alebo komunitných periodík. Bližšiu definíciu komunitných periodík nachádzame v § 13 zákona o publikáciách.
Z vyššie uvedeného vyplývajú nové povinnosti pre vydavateľov rôznych podcastov či videí, ktoré boli potrené pre prispôsobenie sa aktuálnym trendom a praxi v dnešnej spoločnosti. Cieľom zákona o publikáciách je zakotviť pravidlá zohľadňujúce nové požiadavky v oblasti šírenia informácií a to nielen v periodickej tlači, ale rovnako aj v elektronických periodických publikáciách či na spravodajských webových portáloch, ktoré vystupujú čoraz viac do popredia. Cieľ zákona o mediálnych službách pôvodne spočíval najmä v potrebe transpozície smernice (EÚ) 2018/1808[1] do právneho poriadku Slovenskej republiky. Dôvodová správa zákona o mediálnych službách uvádza, že pri zohľadnení poznatkov z aplikačnej praxe bývalá právna úprava audiovizuálnych služieb v zákone o vysielaní a retransmisií a zákone o digitálnom vysielaní nebola pre aktuálne podmienky postačujúca. Uvedené zákony sa teda nesnažia obmedzovať osoby tvoriace podcasty či audiovizuálny obsah, len vytvárajú potrebný právny rámec pre ich reguláciu, ktorý v doterajšej legislatíve nebol dostatočne obsiahnutý.
[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) s ohľadom na meniace sa podmienky na trhu
